Google+ Riddick's Realm: Pojednanie o čiernej smrti, 2/2

12 apríla 2012

Pojednanie o čiernej smrti, 2/2


založené na knihe nemeckého historika Klausa Bergdolta Černá smrt v Evropě

V prvej časti faktograficko-emotívnej rozpravy o stredovekom more som sa venovala chorobe ako takej i životu stredovekej spoločnosti s ňou. Teraz si posvietim na sekundárne dôsledky morovej epidémie. Konkrétne flagelantov a Židov.



Lebo nezabíjal iba mor. Zabíjali aj ľudia. Nie prvý ani posledný raz v dejinách Európy masová hystéria v spojení s finančnými záujmami vyvolala tak smutne tradičnú odozvu - pogromy na Židov. V prípade moru v polovici 14. storočia sa dá povedať, že išlo o prvý holokaust, dávno pred Hitlerom...

Flagelanti, boží masochisti

V úvode si pomôžem citáciou z 19. kapitoly knihy Černá smrt v Evropě: "O dvou velice charakteristických, fatálních i závažných průvodních jevech černé smrti jsme se zatím zmínili jen letmo: o průvodech flagelantů a pronásledování Židů. Oba měly jednu, byť nepřímou, příčinnou souvislost, přičemž průvody flagelantů většinou - třebaže ne vždy - předcházely pogromům. Oba jevy představovali symptomy rodícího se kolektivního strachu, který se snažil vybít v iracionálním chování."

Hnutia flagelantov, čiže ľudí doslova prežívajúcich Kristovo utrpenie, existovali oveľa skôr, než v Európe prepukol mor, no v tomto období kulminovali.
Laicky a cynicky povedané, jednalo sa o skupiny bežných ľudí, ktorí podľahli ohnivému kázaniu nejakého kňaza, rehoľníka či aktivistu, ako by sme to nazvali dnes, a pridali sa k nemu na kajúcnej očistnej púti. Tá prebiehala asi tak, že stále zväčšujúca sa tlupa šliapala z miesta na miesto, naboso a bičujúc si vlastné telo. Ich vodca vykrikoval o blížiacom sa konci sveta, nutnosti kajať sa a trpieť v mene vykúpenia hriechov. Vďaka svojej horlivosti sa im cestou väčšinou podarilo získať stravu, nocľah aj nových stúpencov.

Pokým v prostých obyvateľoch určite nezriedka vyvolávali ľútosť a pocity viny, oficiálnym cirkevným autoritám nikdy neboli pochuti. Pápež flagelantov vykazoval i zakazoval, boli podozriví z kacírstva a pre ich hlasné kritizovanie cirkevnej i svetskej hierarchie sa ich po čase každý rozumný človek stránil. Napriek tomu sa v 13. storočí rozšírili z Talianska aj do južného Francúzska, Nemecka a Rakúska.

S príchodom moru, ktorého smrtiace vyčíňanie si - znova opakujem - civilizovaný súčasník nedokáže dostatočne živo predstaviť, stále silneli hlasy prorokujúce koniec sveta, citujúce Zjavenie Jánovo (najznámejšiu biblickú Apokalypsu), vyzývajúce k pokániu a celkovo snažiace sa o to, aby tie úbohé červíčky aj posledné chvíle svojho života prežili v zaslúženej vine, úzkosti a zúfalstve.
Okrem flagelantov sa od 13. storočia darilo aj chiliastom a rôznym iným zvestovateľom Apokalypsy, príchodu Antikrista a následného tisícročného zlatého veku. Niektorí "proroci" spájali svoje hrozby a sľuby s politickými narážkami a boli za to prenasledovaní. To však nezabránilo šíreniu a úspechu ich spisov.

Vráťme sa k samotným flagelantom. V čase čiernej smrti sa rozmnožili ako huby po daždi, putovali krajinou, trýznili si obnažené telá bičmi, zloženými z troch povrazov spestrených veľkými uzlami a železnými ostňami v nich. Krv striekajúca na steny chrámov prítomné publikum asi rovnako fascinovala ako desila.
Kým sa pohybovali po krajine nezasiahnutej morom, získavali si prívržencov najmä v mestách. Spoločne prosili Boha o ochranu pred utrpením a strašnou chorobou. Boli to muži, mali prikázaný celibát, držali sa prísnych regulí a všetky ich rituály vrátane doznávania hriechov sa vyznačovali istou teatrálnosťou. Vzhľadom na vtedajšiu dostupnú kultúru naozaj vítané divadlo...

Ak k tomuto masochistickému predvádzaniu sa pripočítame plamenné reči a heslá napádajúce morálku i bohatstvo cirkevných a svetských hodnostárov i obchodníkov, dostaneme čo nevidieť výbušnú zmes.
V roku 1349 to začalo vo viacerých nemeckých mestách a šírilo sa podobne zhubne ako mor - keď flagelanti videli, že Židia žijú v tých lepších mestských štvrtiach, poštvali ľud a spoločne vtrhli do židovských domov, aby spustili masakru. Darmo sa tomu rozumnejší mešťania (či už z humanistických alebo oveľa zištnejších pohnútok) pokúšali zabrániť...

Dnes by sme flagelantov v skratke mohli nazvať fanatikmi či podvratnými živlami. Ich hlavným pracovným nástrojom bola davová psychóza, šírili extrémizmus, anarchiu... a mor.
Nie je presne doložené, či do niektorých miest zavliekli flagelanti mor osobne, ale vzhľadom na ich počty, presuny a celkovú pravdepodobnosť (je preukázané, že náboženské púte vo všeobecnosti pomáhali mor distribuovať), je aj toto ľahko možné.
Keď v roku 1349 mor postupoval všetkými smermi čoraz hlbšie do Európy, nebolo nakoniec až také dôležité, či ho priniesli flagelanti alebo prišiel iným spôsobom onedlho po nich. Ľudia sa ich začali báť, považovať ich za poslov smrti i privolávačov moru a to, čo bolo spočiatku na nich také uhrančivé a okúzľujúce, sa premenilo v strašidelné a skazonosné.

Ich sektárske praktiky, veľkohubá kritika duchovenstva i meštianstva, podnecovanie pogromov, fanatizovanie ľudu a v neposlednom rade čudné sexuálne výstrelky (autor knihy do podrobností nezachádza), začali tým nesfanatizovaným liezť pekne na nervy.
Keď ich obyvateľstvo prestalo nezištne podporovať, začali lúpiť, mestá pred nimi zatvárali brány a aj samotní vodcovia, "majstri", strácali nad obrovskými davmi kajúcnikov kontrolu. Kronikári a historici hovoria aj o 2500 pútnikoch v jednej skupine a státisícoch flagelantov v rámci krajín.
Pápež Klement VI. ich nepodporoval nikdy, cirkev na nich uvalila kliatbu, všetkých už vlastne len obťažovali, prinášali smrť. Klaus Bergdolt záver ich masového pôsobenia popisuje len vetou "Déle se flagelantství udrželo pouze v okolí Kolína a v Nizozemí..." (Bergdolt, s. 96), čo si ja osobne prekladám ako spontánne vymiznutie ich kultu, čo bolo po obrátení karty prirodzené vyústenie. Všetci ich znenávideli, nedostávali už jedlo ani ubytovanie zdarma, boli prenasledovaní. Jediné rozumné východisko bolo zahodiť bič, obliecť si normálne šaty, potichu sa vytratiť a vrátiť domov...

Korene stredovekého holokaustu

Za čo by však ani jeden flagelant nemal do konca života v kľude spávať - keby spravodlivosť existovala - je podnecovanie nenávisti voči Židom, ktorá mala príliš často fatálne následky. Je to určite najsmutnejšia kapitola dejín čiernej smrti, pretože k nej nemuselo dôjsť.
Autor knihy zastáva názor, že flagelanti vo všeobecnosti nevyvolávali pogromy priamo a nezúčastňovali sa na surovom pobíjaní židovského etnika.
No ich kázania, točiace sa okolo hľadania vinníkov za celkové utrpenie, poukazovanie na lepšie situované vrstvy, Boha rozhnevaného hriešnosťou ľudí, atď... spojené so strachom zo smrti, masovou hystériou - a v neposlednom rade podporené tým, že pospolitý ľud všetkým týmto náboženským prednáškam, s prepáčením, prd rozumel a vyložil si ich ako mu práve prišlo vhod - to všetko malo svoj podiel na bohužiaľ tak typickej a históriou znova a znova opakovanej reakcii - "Potrebujeme nepriateľa, ktorý za to všetko môže! Keď žiadny nie je, musíme si nejakého nájsť!"
A potom ho zabiť. Najbrutálnejšie, ako sa bude dať.

Pogromy na Židov počas morovej epidémie polovice 14. storočia neboli prvé a ako vieme, zďaleka ani posledné "akcie" zamerané na ich vyhubenie a zhabanie ich majetku. No popri druhej svetovej vojne boli tými najhoršími.
Dvadsiata kapitola knihy Černá smrt v Evropě je súvislým tragickým textom popisujúcim, ako je jedna menšina obyvateľstva účelovo manipulovaná, utláčaná, a keď sa jej napriek všetkým ústrkom na počudovanie darí, zneužívaná. A keď ani zneužívanie nestačí, príde na rad konečné riešenie...

Vec sa má tak. Na Židov sa správny kresťan od nepamäti díval ako na nečistých a zlých. Prečo? Lebo zabili Krista! Ktorý bol pôvodne tiež Žid, ale to predsa nevadí. A ktorý hlásal lásku k blížnemu svojmu... Ale nechajme to.
Kresťania Židov nenávideli, čo bolo ich sväté právo a vzhľadom na neustále opakované poučky aj svätá povinnosť.

V období stredoveku bola Židom zakázaná väčšina remeselných povolaní, všetky občianske funkcie i úradnícke výkony, nemali sa teda čím živiť. Naopak profesia úžerníka bola považovaná za nehodnú kresťana (čo však nezabránilo vzniku slávnych bankových domov v Taliansku). Ak nechceli pokapať od hladu, čo im zostávalo? Stať sa úžerníkmi.
Vo veľkých židovských obciach by to samozrejme ako jediná forma živobytia neobstálo, a tak kde sa dalo, pracovali ako lekári, krajčíri či obchodníci - a konkurovali kresťanom.
Židia teda okrem úžery nemali skoro do čoho pichnúť, tak sa vnútri svojich komunít vzdelávali, boli šikovní obchodníci a vďaka nenásytnosti kresťanských spoluobčanov, ktorí si potrebovali požičiavať peniaze na úver, čoraz bohatší. Avšak nikde nenájdete zmienku o tom, že by sa boli nejako naparovali či povyšovali. Naopak, boli zviazaní toľkými obmedzeniami, že sa stále museli držať v ústraní, aby si ich, nedaj-jehova, niekto nevšimol a nerozhodol sa ich priškripnúť ďalšími daňami, vyhnať s holou riťou z mesta alebo aj zabiť. To všetko koniec-koncov beztrestne.

Nestalo by sa to po prvý raz, a tak myslím, že Židia v Európe vždy nad sebou cítili Damoklov meč bublajúcej nenávisti. Požičiavali menej majetným aj najbohatším a z vlastnej skúsenosti vedeli, že je v povahe dlžníka nenávidieť svojho veriteľa - pretože pred ním stál v ponížení. A keďže bol úžerník Žid, bolo dvojnásobne normálne ho nenávidieť.
Odkedy kresťanstvo v Európe schytilo kormidlo jedinej pravej viery a od 9. storočia ešte výraznejšie, sa šírili antisemitské spisy a dokumenty z pera najvýznačnejších kresťanských učencov, argumentujúcich okrem iného, že Židia sú zlí, nemajú rozum ani dôstojnosť, sú slepí duchom, vrahovia Krista, Antikrist je židovského pôvodu a podobne... Svätý (sic!) Tomáš Akvinský napríklad tvrdil, že "cirkev môže vládnuť židovskému majetku, lebo Židia sú jej otrokmi." (Bergdolt, s. 100)
Joj, a taká malá perlička k tomuto zhrnutiu - v roku 1215 vyhlásil 4. lateránsky koncil Židov za cudzincov a nútil ich nosiť špicaté klobúky a často aj okrúhle znamenie zo žltej plsti, ktoré podľa ľudového názoru predstavovalo mincu. Museli ho nosiť všetci bez rozdielu pohlavia od 7 rokov. Nepripomína vám to niečo?

Ako sa varí krviprelievanie

Aby nám zo všetkých týchto ingrediencií vznikli najmasovejšie stredoveké pogromy, musíme pridať ešte niekoľko súvislostí:

- sporadické pogromy a komploty proti Židom (napr. vykonštruované obvinenia zo znesväcovania hostií) neboli ničím neobvyklým ani v desaťročiach a storočiach predchádzajúcich morovej nákaze.

- požičiavanie (a často aj nútené odpúšťanie) veľkých obnosov mocným vysokopostaveným mužom (tým pádom poznanie ich tajomstiev) v krízových situáciách často prevážilo misku váh v prospech ľahostajnosti mešťanov či zemepánov voči vražednému vyčíňaniu krvou opojeného ľudu. Kde nie je veriteľ, tam nie je dlh.

- zložité právne postavenie, ktoré na jednej strane robilo zo Židov majetok(!) mesta či kráľa (prípadne cirkvi, ktorá sa o "vlastníctvo" Židov dlhodobo prela so svetskou mocou), na strane druhej ich nútilo platiť im tučné dane "z hlavy" a "za ochranu" - im síce mohlo pomôcť prežiť, lebo boli stálym zdrojom príjmov, ale mohlo ich stáť aj život, keď sa nepokoje rozrástli natoľko, že mešťania či vládcovia považovali za vhodné uprednostniť vôľu ľudu a nechať Židov napospas davu (čo sa väčšinou aj stalo). Po smrti daňovníka síce nebudú dane, zato bude celý jeho majetok, ktorý pripadne mestu. A zmiznú už spomínané pôžičky. Historické spisy sú plné príkladov.

- a prichádzame k moru. Ten ako príčina vraždenia Židov nesmie chýbať. Už v jeho začiatkoch v rokoch 1347-48 začal prostý ľud s hľadaním vinníka. Po Božom treste, hriešnom ľudstve i skazenom vzduchu prišlo na rad - ako inak - trávenie studní. Kým? Kým iným ak nie cudzincami, žobrákmi, malomocnými... a Židmi. To sú predsa vrahovia nášho pána Ježiša, nečistá rasa, nepriateľ, ktorý nás nenávidí a chce nás vyhubiť. Vo svojom zaslepení si samozrejme spočiatku nevšimli, že židovské štvrte sa morom nakazia neskôr práve vďaka svojej uzavretosti, ani že keď už sa nakazia, umierajú Židia na mor úplne rovnako ako kresťania... (Zaujímavé je, že napr. vo Viedni, ktorá mala veľké židovské geto, nie sú zaznamenané žiadne pogromy počas morovej epidémie. Možno bolo obyvateľstvo od povahy kľudnejšie, možno zavážil ich postreh, že Židia mali medzi sebou toľko obetí moru, že museli rozšíriť svoj cintorín.)

Takže keď boli milí občania dostatočne hysterickí zo strachu pred smrťou, dostatočne nabulíkaní rozprávkami o tom ako Židia hádžu vrecúška s jedom do verejných studní a poriadne rozžeravení z vášnivých rečí flagelantov, kazateľov i krčmových povaľačov, vzali čo bolo po ruke a napochodovali do židovskej štvrte...

Len pre silné nervy

A tam začalo bezuzdné lynčovanie nevinných. To, čo sa dialo, nemožno označiť inak ako sprosté popravy. Ich vykonávatelia nedbali na vek ani pohlavie svojich obetí. Niekedy zachránilo Židov pred smrťou urýchlené (mnohokrát nútené) konvertovanie na kresťanstvo, často však len dočasne. Po krátkom období kľudu po jednom incidente sa vražedné nálady rozhoreli opäť a tentokrát prišli na rad aj pokrstení Židia.
Vo Francúzsku bolo v 14. storočí podľa Bergdolta kántrenie Židov na dennom poriadku a snáď okrem pápeža Klementa VI. a jeho okolia na tom nikomu nezáležalo. Práve ten bulou z 26. septembra 1348 zakázal rabovanie židovského majetku, násilné obracanie na vieru aj zabíjanie bez súdu. Na úrodnú pôdu padli tieto príkazy len v Avignone a jeho okolí, takže absolútna väčšina Európy pápežskú bulu jednoducho ignorovala.
A vraždilo sa ďalej.

Jedným z najhororovejších opísaných prípadov je pogrom v nemeckej Kostnici (Konstanz). V januári 1349 obyvatelia uväznili miestnych Židov v dvoch domoch a v marci ich tam "spálili na popol" (Bergdolt, s. 107). Ponúka sa otázka, čo sa dialo medzitým?!
Tým ich otrasné utrpenie neskončilo. Jeden z tých, čo sa dal v strachu pred upálením pokrstiť, neskôr svoje rozhodnutie oľutoval, zavrel sa aj s deťmi v dome a ten zapálil. Na čo boli aj zvyšní pokrstení i preživší Židia zbavení akejkoľvek právnej ochrany (o ľudských právach nehovorme vôbec) a o niekoľko mesiacov do jedného upálení. Kostnica úplne vyhladila židovské obyvateľstvo a cisár potom mesto zbavil "v záležitosti Židov" všetkej viny...

Aj ďalší stredovekí kronikári (vo vzrušení z popisovania pogromov pozabúdajú na tak trápne tuctový mor) popisujú hromadné samovraždy Židov v strachu zo zabíjania, ich obviňovanie z trávenia studní, sprisahaní, mučenie vedúce k priznaniam, masové vyvražďovanie židovských mužov, žien, starcov i detí po celom dnešnom Nemecku i vo Švajčiarsku...
Vrcholom tejto davovej psychózy bola paranoja vo vlastných radoch: "Nenávist zachádzela tak daleko, že v zemích, kde Židů bylo málo nebo žádní (...) zabíjeli křesťany, u nichž se domnívali, že jsou židovského původu." (Bergdolt, s. 105)
Adolf Hitler by len závidel toľké nadšenie.

Hromadné upaľovanie Židov v domoch prišlo do módy, pričom briskné obvinenie, odsúdenie i popravenie už nevyžadovalo žiadne formality. Tam, kde mali kati v sebe ešte toľko pokrytectva, aby túžili zachovať zdanie právoplatnosti, zinscenovali predohru k fraške - najvyššieho radného Štrasburgu, Petra Swarbera, ktorý Židov hájil, jednoducho zbavili funkcie, dosadili nových radných, pôvodného obvinili a dvetisíc Židov aj tak upálili. Predtým ich ešte potupným spôsobom nechali pochodovať mestom, kde z nich žobrač strhala šaty... Čo sa potom stalo s Petrom Swarberom, sa mi nepodarilo zistiť.

Mor prinášal milióny obetí, spôsoboval hospodársky kolaps, ten pridával k strachu zo smrti ďalšiu nespokojnosť a všetko spolu to výdatne živilo aj predtým prosperujúci antisemitizmus. Židia boli obviňovaní okrem trávenia studní, znesväcovania hostií či rituálnych vrážd zo všetkých mysliteľných zločinov po celom Nemecku, menej vo Švajčiarsku, Francúzsku, Holandsku i Anglicku. Celú západnú Európu zachvátila chuť po krvi a jej pach.

Túto smutnú kapitolu uzavriem menej emocionálnym zhrnutím historika: "Lhostejnost 14. století vůči přímo institucionalizovanému martyriu Židů nás překvapuje stále znova. Slova opravdového soucitu nebo skutečného politování z úst současníků se nedochovala. V dějinách Evropy poprvé hrozilo, že jeden národ bude plošně vyhlazen. K pogromům dochádzelo i ve Francii, ty se však počtem a krutostí nedaly s masakry v Německu srovnávat."
...a nad paralelami s nedávnou minulosťou sa radšej ani nebudem zamýšľať.


Na záver dvojdielneho prierezu najväčšou epidémiou stredoveku prejdem na ľahšie témy: následky moru, morové perličky a osobný pohľad, prečo som toto dlhé pojednanie napísala.

Následky v skratke

V závere knihy Černá smrt v Evropě sa Klaus Bergdolt venuje dopadu morovej epidémie na literatúru, umenie, vzdelávanie, univerzity, ekonomickým a sociálnym dôsledkom moru. Niečo z toho som už aj zakomponovala do predchádzajúcich častí. Ostatok len stručne zhrniem. Pravdupovediac spísanie tohto laického traktátu ma stálo veľa námahy i energie, ktorá sa už minula :-)

Samozrejme, že mor priniesol veľké zmeny v krátkodobom i dlhodobom výhľade. Krátkodobo bola najdôležitejšia strata na obyvateľoch, ktorá zase ovplyvňovala všetko ostatné. Niektorí historici zastávajú názor, že morové rany vlastne urýchlili pokrok vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti.
Epidémia, ktorá najprv zmrazila hospodárstvo, obchod aj celkový vývoj, zabila tretinu obyvateľov kontinentu a vyvolala personálne nedostatky v mnohých profesiách, po svojom odoznení naštartovala kreativitu tých, čo zostali.

Zaujímavým dôsledkom moru boli aj majetkové presuny. Mnoho ľudí, ktorí prežili svojich príbuzných, podedilo majetky, statky i peniaze. Z chudákov sa tak mihom oka stávali boháči. Z boháčov ešte väčší boháči. Kláštory zarobili na posledných vôľach zbožných kresťanov. Kto zostal chudákom naďalej, asi si zúfal, lebo pracovných síl bol nedostatok, zato práce dva razy toľko. Zvýšené požiadavky "zamestnávateľov" i nájomcov v kombinácii s rovnakými mzdami vyvolávali najmä u námezdných roľníkov nevôľu a koncom 14. storočia tak viacerými krajinami otriasali sedliacke povstania.

V súvislosti s morovou epidémiou 14. storočia sa v rámci literatúry často skloňuje Giovanni Boccaccio a jeho Dekameron. I keď sa primárne moru nevenuje, veľmi sugestívne o ňom píše v úvode diela a pozadie presláveného rozprávania príbehov desiatimi ľuďmi tvorí práve ich útek na vidiecke sídlo pred morom vyčíňajúcim v meste Florencii.

V rámci výtvarného umenia je s morom spájaný predovšetkým termín danse macabre, čiže tanec smrti či tanec umrlcov. Alegória spravodlivosti Smrti, ktorá si v konečnom dôsledku vezme všetkých bez rozdielu majetku, je zobrazovaná ako tanec Smrtky s viacerými ľudskými postavami symbolizujúcimi rôzne spoločenské postavenie.
Obvykle sa na obrazoch a freskách vyskytuje cisár/kráľ alebo kráľovná, dieťa, krásne mladé dievča, ale aj duchovný, pápež, žobrák či starec. Postavy bývajú buď oblečené ako za života, asi kvôli lepšej identifikácii, prípadne už v podobe kostlivcov, to skôr kvôli intenzifikácii ;-) Bergdolt však poznamenáva, že datovanie fresiek do odbobia stavby chrámov môže byť zavádzajúce a je možné, že motív danse macabre vznikol až po čiernej smrti, i keď je často mylne pripisovaný práve polovici 14. storočia.



Náhoda je blbec alebo morové pikošky

Zdá sa vám, že celá kniha je len sledom rôznych pohľadov na nekončiacu agóniu? Z jednej strany to tak je, no pomáha to uceliť a priblížiť si obraz nepredstaviteľnej situácie. Na strane druhej sú záznamy stredovekých kronikárov fascinujúcim pohľadom na rôznorodé reakcie ľudí alebo niektoré zaujímavé detaily. Do pamäti sa mi vryli najmä dva:

Prvým je ukážka nekonečnej, bohužiaľ takej typickej ľudskej hlúposti alebo možno chamtivosti - obyvatelia írskeho pobrežia napriek vedomosti o morovej kataklizme postupujúcej Európou, napriek znalostiam o tom, že mor sa šíri aj z kupeckých lodí, ktoré sú už obývané len mŕtvou posádkou (a hladnými morovými blchami, ktorým pomrelo žrádlo), sa pustili rabovať práve takú loď, ticho sa pohupujúcu na vlnách pri pobreží. Samozrejme, že sa nakazili morom a spustili ďalšiu vlnu, šíriacu sa ako kruhy na vode. Cynik sa len pousmeje...

Druhou zaujímavosťou je jedna zmienka o kronikárovi, ktorý poznamenal, že pacient, ktorému lekár prepichol bolestivo zapálené bubá (alebo samé praskli), a z ktorých potom voľne vytekala tekutina (asi zrazená krv a hnis), mal slušnú šancu na vyliečenie, ak sa vyjadrím dnešným jazykom.

Ďalšie zmienky o tejto primitívnej, no vraj účinnej metóde som zachytila aj v súčasných sekundárnych prameňoch, preto ma prekvapuje, že sa jej Bergdolt už vôbec nevenuje, nijako ju neskúma, neuvádza ďalšie citácie... Nikto iný tento liečebný postup neskúšal? A ak mohol mať nejaký efekt (ale aj keď nie), prečo sa ústnym ani písomným podaním nerozšíril? V 14. storočí síce nemali kníhtlač ani telefóny, predsa zo štúdia materiálov vidím, že kadejaké pokútne recepty, nezmyselné teórie aj oveľa väčšie blbiny sa šírili bez problémov - a ešte sa im darilo.
Zostáva mi len hádať, či na pokračovanie tejto časti príbehu autor pozabudol, a či nebola vôbec dôležitá kvôli tomu, že v konečnom dôsledku nemala efekt. Najväčšou iróniou osudu by bolo, keby naozaj prepichovanie (prerezávanie) hľúz zvyšovalo šancu na prežitie bubonického moru (za absencie liekov), ale akosi to nikto iný okrem niekoľkých lekárov nezistil a tí to už nestihli spropagovať. Nemyslím si, že to tak bolo a skôr si takto na záver trochu uťahujem z príliš vážnej témy ;-)

Fascinácia smrťou?

Dlho som túžila prečítať si knihu o "najslávnejšej" chorobe stredoveku. Táto čudná zvedavosť určite súvisí s veľmi intenzívnym zážitkom z detstva.
Bola som vo veku rozbujnenej fantázie, keď sme víkendové popoludnia v osemdesiatych rokoch trávili pozeraním seriálu Lekár umierajúceho času. Dnes si z neho okrem melancholickej tváre Petra Čepka nevybavím nič. Ale viem, že po tretej časti venovanej morovej nákaze som mala pár dní nočné mory (aká irónia;-), bála som sa, že k nám do bytu môžu vniknúť krysy, a tak ako teraz v čo najväčšej vzdialenosti obídem pavúka, tak som sa s vypleštenými očami pokúšala vyhýbať nášmu sporáku značky Mora. Mal to strašidelné slovo v názve :-)

Napriek tomu si nemyslím, že by ma rodičia boli nechtiac vystavili niečomu hroznému, čo ma fatálne poznamenalo. Deti sú chorobne zvedavé a milujú strašenie. I keď som si to vtedy roztrasená od strachu asi takto nevykladala, po odoznení hrôz som to pri najbližšej príležitosti urobila znova... a napríklad ukradla sestre spod matraca staré vydanie Draculu s fotografiami z prvého Nosferata, ktoré som si so zatajeným dychom všetky poprezerala. Nasledujúcu noc som prepotila flanelovú košeľu, lebo som sa zobudila na sny o upírovi a bála sa spod periny vystrčiť hoci len nos! O niekoľko rokov neskôr som si toho Draculu prečítala a úžasne ma bavil. Zdravá dávka morbídnosti vo mne zostala dodnes a rada si ju pestujem cez literatúru.

A tak ako mladé slečny začnú o upíroch čítať, aby sa ich prestali báť, pozerať filmy, aby časom prišli na to, že upír je vlastne sexuálny symbol (to raz povedal nejaký chlapík v popkultúrnom dokumente a podľa mňa trafil klinec po hlavičke. V tomto ohľade urobil konkrétne grófovi Draculovi neoceniteľnú službu F. F. Coppola ;-), tak som aj ja urobila ďalší krok na ceste k poznaniu moru a chápaniu zákonitostí, či skôr nevypočítateľnosti smrti...
Bol to zaujímavý výlet do stredovekej histórie.

Poznámka:
Články o more sú kombináciou faktov spracovaných v knihe Klausa Bergdolta Černá smrt v Evropě a mojich postojov a záverov. Tieto dve zložky sú však jednoducho odlíšiteľné a tak jediným napadnuteľným aspektom textu zostáva môj často zámerne emotívny slovník. Všetko ostatné si môžete overiť.

Informácie som čerpala z knihy:
Klaus Bergdolt - Černá smrt v Evropě: Velký mor a konec středověku (vyd. Vyšehrad, 2002)


Súvisiace:
Pojednanie o čiernej smrti, 1/2
Daniel Defoe: Denník morového roku
Hon na čarodejnice, 1. časť
Hon na čarodejnice, 2. časť

10 komentárov:

  1. Perfektné. Až sa mi chce skoro kričať: To je škoda pre blog! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. jéj, to je krásna pochvala :-) ďakujem, Taxideus.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Vyborne napisane, Anet. Knizku mam, ale toto tvoje podanie je take...akcnejsie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ty máš túto knihu??? Kokso, tak to si prvý, čo poznám :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. No, to je az take divne?? Ak si dobre spominam, kupena vramci nejakej zlavovej akcie v knihkupku na Mieckewiczovej, alebo Sturovej... A ano, priznavam, ze mi niekde v Blave akurat uz len zapadava prachom :)

    Jednak to je dost zaujimave obdobie dejin a a som to potreboval z praktickych dovodov :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Prisahám, že bola úplne nevinná :-) Toto naozaj nie je žáner a téma, okolo ktorej by sa hemžili čitatelia... ale svedčí to o jednej veci určite - že sme sa stretli na správnom mieste ;-)

    OdpovedaťOdstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte anonymne a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).