Google+ Riddick's Realm: Deti vesmírnej noci, zbierka sci-fi poviedok

09 februára 2012

Deti vesmírnej noci, zbierka sci-fi poviedok


Literárne zbierky zostavujú za nás iní a málokedy sa čitateľovi páčia všetky poviedky, alebo všetky rovnako. Deti vesmírnej noci je antológia americkej sci-fi, vydaná ešte v roku 1989. Vybrané texty sú často aj oveľa staršieho dáta, čo u tých dobrých vzbudzuje uznanie (a tým zlým to nepomôže).
Požičala som si ju z knižnice a sú v nej zastúpené slávne mená ako Frederick Pohl, Isaac Asimov, Robert Silverberg, Ursula Le Guinová či Philip K. Dick.
Rozhodla som sa recenziu poňať trochu netradične, popustiť uzdu emóciám a zamerať sa len na najlepšie a najhoršie poviedky. Pozor, niekedy to môže znamenať, že prezradím aj pointu.



Alfred Bester: Dnes sa už nežije ako kedysi


Matička golgafrinčamská! Povedala som si, že toto musím opísať, lebo sa mi zriedka stane, aby som medzi výberom kvalitných spisovateľov našla niečo natoľko iritujúce.
V tejto poviedke vystupujú dve ploché postavy, vedú stupídne dialógy a správajú sa nelogicky, až by človek po stene liezol. Ich ľudskosť vypláva na povrch len občas, väčšinou iba plnia zámer spisovateľa, ktorý ako o chvíľu zistíte, tiež nestojí ani za fajku dymu.
Jediný spôsob ako vysvetliť ich konanie je predpokladať, že sú psychicky narušení po tom, čo prekonali šok z globálnej katastrofy a žili niekoľko rokov osamote, alebo že sa čírou náhodou stretli dve indivíduá rovnako infantilné a pokrytecké. Alebo že si autor robil srandu.
Ak aj toleratne prijmeme prvú možnosť (veď človek je tvor spoločenský a dlhodobá izolácia môže zanechať vážne následky), nekorešponduje s tým môj dojem, že Bester sa naopak snažil, aby hrdinovia vyzerali úplne normálni. Tak či onak, poriadne ma rozčuľovali a čím ďalej tým menej som bola ochotná pokúšať sa ich pochopiť.
Poviedka sa pre mňa veľmi rýchlo stala nudnou a účelovou a na konci som dokonale pochopila prečo. Všetko to zbytočné tliachanie slúžilo totiž len k jednému zámeru - hrdinovia sa tesne pred smrťou vrhnú na svoje posledné sexuálne číslo. Tadá!

Aby ste ma lepšie pochopili a užili si tento výplach mozgu naplno, tu je stručný dej:
Linda a Jim sú možno poslednými bytosťami na Zemi, ktoré prežili celoplanetárnu jadrovú katastrofu, pravdepodobne vyvolanú studenou vojnou a jej veľmi horúcim finále.
Jednoducho, keď to "buchlo", boli obaja náhodou niekde pod zemou, kde zostali, kým mali čo jesť a potom vyšli na povrch, aby objavili ľudoprázdny svet (teda USA). Barmanovi a blondínke evidentne slovo radiácia veľa nehovorí, pánovi Besterovi tiež nie, a tak sú zdraví ako repy aj päť rokov po kataklyzme.
Stretnú sa náhodou niekde na Manhattane a čitateľ rýchlo zistí, že podpisovanie sa do zaprášených prezenčných kníh, vypĺňanie výpožičných lístkov v knižnici alebo zanechávanie dlžných úpisov v obchodoch je ich spoločná úchylka. Linda sa učí taliančinu a zariadila si dom pri jazere v Central Parku, Jim putuje peši na juh Spojených štátov, kde dúfa, že nájde ďalších preživších. Ona ho presvedčí, aby na čas zostal, pomohol jej do domu presťahovať klavír a na oplátku ho naučí šoférovať.
Napriek tomu, že sú to pekní mladí ľudia, že sa spolu nahí kúpu, navzdory faktu, že ľudstvo vymrelo, že ani jeden už roky nemal sexuálneho partnera, nehovoriac už o tom, že by im to sakramentsky prospelo... oni si urobia piknik, rozprávajú sa zväčša o ničom, spomínajú na detstvo, zabíjajú čas a správajú sa k sebe asexuálnejšie ako lesbička s homosexuálom. Okrem toho Linda buzeruje Jima, aby nerozhádzal bábiky na posteli v ktorej spí a on jej vyčíta, že z jazierka vyhádzala loďky... Po pár týždňoch zistia, že niečo predsa len nie je v poriadku a v ich okolí sa stále bližšie vyskytujú obrie zmutované modlivky s estetickým cítením (nahradia hlavy sôch v parku svojimi podobizňami!). Zabarikádujú sa v dome a v očakávaní konca si to spolu konečne rozdajú.
Kaňec fiľma.
Jeden by povedal, že citlivejšieho intelektuála by z toho piclo.

Tony Morphett: Smetiar


Podľa mňa je toto pre zmenu jednoznačne najvtipnejšia a najoriginálnejšia poviedka celej antológie. Ako mnohé iné, podobne geniálne a rovnako nenápadné poviedočky (zväčša mimo tejto zbierky) ukazuje, že sci-fi nemusí byť zákonite žánrom smrteľne vážnym a jeho bohaté možnosti sa dajú využívať na rôzne spôsoby.
Napríklad na vymyslenie intergalaktickej odpadkovej pošty... Ako? To vám jeden chlapík s výzorom zápasníka, bez vysokej školy, ale zato s extrémne vysokým intelektom zostrojí funkčný prístroj na prenos hmoty - presnejšie jeho polovicu. Predmety v ňom totiž miznú, no nedá sa zistiť, kde sa objavujú.
Tento človek, menom Rafferty, je však nielen výnimočný, ale aj praktický. A tak svoj vynález začne veľmi úspešne vyrábať a predávať ako kuchynský drvič odpadkov - bez odpadu. Fenomenálne! No len dovtedy, než mu na to príde americká vláda...
Hneď je oheň na streche a začne sa vypočúvanie, podozrievanie, obviňovanie. Ale Rafferty je literárny hrdina ako lusk - uvoľnený, sarkastický cynik nad vecou. Nenechá sa vykoľajiť, ani keď mu jeho domáci, hmotu prenášajúci odpadkový kôš vypľuje neidentifikovateľný predmet pripomínajúci niečo medzi karfiolom a mŕtvou mačkou.
To sa už úvahy a teórie o cieli putovania smetí pohybujú v mimozemských rovinách a ukáže sa, že trafili klinec po hlavičke. Je nutné poznamenať, že najväčšie pokroky v skúmaní možností smeťo-prenášača sa dosahujú iba vďaka Raffertyho neustálemu sabotovaniu vládnych zámerov. Vládni experti a vyšetrovatelia totiž nič užitočné nerobia (sčasti preto, že sú väčšinou na pokraji infarktu, buď kvôli samotnej situácii alebo kvôli Raffertyho neohrabanému správaniu) a armáda by najradšej cez drvič odpadkov poslala atómovky ako mierový pozdrav mimozemským priateľom.
A tak Rafferty do svojho prenášača občas niečo nenápadne hodí, aby sa dozvedel nové informácie, keď strojček vypľuje odpoveď. Jeho zdravý sedliacky rozum a skvelá intuitívna logika sú tým najlepším spôsobom, ako nadviazať a rozvinúť komunikáciu s civilizáciou vzdialenou 26 svetelných rokov a skamarátiť sa s Veganom na druhom konci...
Ak na túto zbierku natrafíte v knižnici, sadnite si do kúta a prečítajte si aspoň túto poviedku. Dozviete sa, ako to nakoniec celé dopadlo a výborne sa zabavíte.

John Sladek: Slon s drevenou nohou


Príbeh o bláznivých vedcoch alebo aj o tom, či šváby ovládajú svet. Celá poviedka je natoľko absurdná, až je zábavná. Potenciál vyludzovania úsmevu tkvie nielen v čiernohumorných obrazoch (napríklad šialeného vedátora, ktorý si podreže hrdlo na záchode a posledné chvíle života strávi utieraním vlastnej krvi toaletným papierom), ale aj v premenlivosti dojmov - každú chvíľu neviete, kto je tu vlastne blázon a kto ten normálny, až napokon usúdite, že vyšinutí sú všetci a len sa smejete... aby ste na konci prekvapene odhalili, že jedna skupina šialencov predsa správne uhádla, kde leží pravda.
Nadsázkou a absurditou tento montypythonovský textík prekypuje. Jednohubka ako stvorená pre slobodomyseľných srandistov, akceptujúcich všetky formy humoru.

Spomedzi ostatných ešte vyčnievajú poviedky:

Bernie Faust od Williama Tenna - satirické podobenstvo o tom, ako sa dá predať Zemeguľa. Ešte veselšie to vyzerá, keď ju potom chcete kúpiť späť.
Deti noci Fredericka Pohla - dynamická, občas zlomyseľná, zároveň v inej rovine silne sociálne ladená poviedka poskytujúca príležitosť k zamysleniu.
Smrtiaci prach - rýchla a príjemne svieža sci-fi detektívka z pera legendárneho Isaaca Asimova, kde vrah je síce známy, no na konci zistíte, akú urobil chybu.
Stanica cudzincov Damona Knighta - sa dobre číta a má zaujímavý námet, ktorého jadro by bolo dobrým základom na román.

Naopak, neuspokojili ma:

Tí, čo odchádzajú z Omelas od Ursuly Le Guinovej - poviedka s idylickým úvodom, hlboko pohnutým záverom a mrazivou pointou, no na môj vkus je príliš lyrická. Jej obsah by sa dal účelne vyjadriť jedným odstavcom a výsledku by to určite neubralo na kráse, lebo myšlienka je skutočne brilantná. Lenže kým sa k nej poviedka prepracuje, čitateľ je utopený v mori básnických opisov. Pani Ursula je ikonou science fiction a ja to plne rešpektujem, mne bohužiaľ vôbec nesadla. Holt, taký je život.

Na druhej strane chápem, že aj spisovatelia majú občas slabé chvíľky, keď dobrý nápad nevedia alebo nechcú opriasť dostatočne dlhým a zmysluplným príbehom.
Podobným neduhom tejto antológie sú poviedky pre poviedky. Možno som ich ideu, pointu alebo zmysel nezachytila, ale akékoľvek umenie je závislé na subjektívnom vneme, takže za seba môžem povedať, že tieto dielka boli napísané len aby boli napísané. Možno v čase ich vydania bol dosť atraktívny aj samotný obsah, nebolo treba sa príliš namáhať ucelenosťou... a odvtedy sa zvýšili iba nároky.

Za všetky tohto typu spomeniem poviedku Breckenridge a kontinuum - od Roberta Silverberga som čítala už viacero poviedok i románov a väčšinou som ich aj dočítala do konca, lebo pomalé tempo bolo našťastie obeťou na oltári slušného výsledku. No táto poviedka vo mne vzbudila iba rozčarovanie a rozťahaná bola ako stará tepláková guma.
Za problém však nepovažujem jej myšlienku (časopriestorové kontinuum), ale dej. Breckenridge je proste chlapík, ktorý žije dva životy v rôznych priestorových a časových rovinách. Tento zážitok ho prepadne náhle a bez varovania. V jednom momente sedí v nóbl klube pri poháriku s kamarátom a zároveň v inom priestore i čase prežíva púštnu archeologickú výpravu v ďalekej budúcnosti, spolu s ďalšími štyrmi spoločníkmi, ktorých po večeroch baví rozprávaním skomolenej pozemskej mytológie. Putujú k zdanlivo dávno opustenému mestu, kde v podzemí nájdu tisíce hibernovaných tiel. Aj keď sa v tom "druhom" živote cíti akosi cudzo alebo nepatrične, jeho súčasný život to rapídne zmení, opustí stabilitu a blahobyt a odíde do púšte, aby sa už nikdy nevrátil.

Alebo Veci zabudnuté od Thomasa M. Discha - sú siahodlhým denníkom 93 ročného muža, ktorého spolu s niekoľkými stovkami ďalších ľudí zaradili do projektu cesty vesmírom pre ich výnimočnosť. Dozvieme sa, že celé ľudstvo prežilo nejakú epidémiu a všetci, ktorí boli nakazení a vyliečili sa, získali extrémnu dlhovekosť. Neskôr, z neznámeho dôvodu vyslala Zem reprezentatívnu loď s reprezentatívnou posádkou, aby letela vesmírom a cestou možno skontaktovala iné civilizácie. Aby sa cestujúci nenudili, venujú sa svojmu odboru a vo voľnom čase nadväzujú vzťahy. Hlavný hrdina opisuje život na tejto "arche" a prežije románik s dvoma ženami. Sú vyvolení, smrť je pre nich len symbol a tak sa vlastne nikam neponáhľajú. To je všetko... pre mňa bohužiaľ málo.

Mohla by som pitvať ďalšie poviedky, ale článok je už veľmi dlhý a nerada by som stále kritizovala, nech to nevyzerá, že som nafúkaný pseudo-odborník. Mohla by tiež vyvstať otázka, prečo som čítala zbierku, s ktorou napokon nie som spokojná - asi preto, že aj medzi zlými poviedkami sa vždy nájdu perly hodné pozornosti, takže zvedavosť víťazí a núti ma čítať ďalej. S poviedkovými antológiami je to vždy ako s tou bonboniérou Forresta Gumpa - nikdy nevieš, čo v nej nájdeš.
A nerada odkladám rozčítané knihy, okrem tých beznádejne hrozných :-)

Ak niekto z vás túto zbierku poviedok čítal, budem veľmi rada, ak sa podelíte o svoje názory v diskusii.





Deti vesmírnej noci (Slovenský spisovateľ, 1989)



recenzia vyšla pôvodne v roku 2006


Súvisiace:
Zárodky hviezd 2010 - slovenské talenty
antológia slovenského hororu Farby strachu
Čarovný svet Henryho Kuttnera
Robert Sheckley: Bláznivý vesmír. Povídky.
Šílení rytíři - antológia humoristických poviedok
Andrzej Pilipiuk: Kroniky Jakuba Vandrovce
Jack McDevitt: Pláž nekonečno
Anne McCaffreyová: Pernští delfíni
Walter M. Miller jr.: Chvalozpěv na Leibowitze
Neil Gaiman: Kouř a zrcadla
Susanna Clarková: Dámy z Grace Adieu a jiné povídky

7 komentárov:

  1. Jeeej, to si kde vyhrabala? Minule sme si s Rasťom akurát robili poriadky v knižnici (páč som kvôli istej pripravovanej antológii hľadala staršie slovenské fantasy poviedky), a presne som si povedala, že je najvyšší čas prečítať si túto knihu znova. Je to slabšia antológia, ale vtedy sme boli aj z nej šťastní, nemuselo pršať, stačilo, že kvapkalo :)

    Saš

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vtedy, keď som to vyhrabala, som to našla v mestskej knižnici. Vlastnú knihu ani nemám :-)
      Súhlasím, že časy sa menia a svojho času na Smečku tiež pár ľudí triezvo komentovalo vo veľmi podobnom duchu :-) Sranda je, že niektorí najlepšie spomínajú na Smetiara, tak ako ja.

      Odstrániť
  2. "Jeden by povedal, že citlivejšieho intelektuála by z toho piclo." :-D Tak lebo atmosféru to má skvelú, len človek stále čaká na nejakú poriadnu kobylkoidnú akciu a ona nie a nie prísť...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ja som túto antológiu našla ešte pred pár rokmi v jednom antikvariáte a kúpila ju, lebo nebola drahá. Už si presne nepamätám o čom je každá tá poviedka, no na tie prvé dve, čo si opísala som si spomenula. Tá prvá musím uznať, naštvala aj mna, správanie tých postáv je fakt stupídne a absurdné. Ak tým autor chcel niečo odkázať, ja som to vážne nepochopila :D
    Smetiar - tá je celkom fajn, dobre človeka pobaví, asi najviac mi zostala v pamäti :)
    Ešte na tú od Asimova si trochu pamätám, tuším taký priemer. Ale uňho aj taký priemer je väčšinou niečo celkom dobré, v porovnaní s inými autormi.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. off-topic: Rose, pozrela som si tvoj blog a som unesená!

      Odstrániť
    2. Hehe, fakt? :) Je príjemné zistiť, že nie som jediný blázon, čo miluje scifi a zároveň aj také totálne odlišné blbostičky :)

      Odstrániť
    3. sme holt dievčatá so širokým záberom ;-D

      Odstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte ANONYMNE a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).