Google+ Riddick's Realm: Hon na čarodejnice, 1. časť

03 novembra 2009

Hon na čarodejnice, 1. časť

podľa knihy Nigel Cawthorne: Bosorky a čarodejnice, dejiny prenasledovania

Voľné, vzhľadom k možnostiam témy stručné a silne emotívne zamyslenie o hone na čarodejnice, jeho dôsledkoch a širších súvislostiach, založené na knihe dokumentujúcej čarodejnícke procesy v Európe.


Pán Nigel Cawthorne, inak známy americký spisovateľ-grafoman, píše v úvode svojej knihy, že nie je správne dívať sa na udalosti spred 500 rokov našimi súčasnými očami. Najprv sa máme "nastaviť" na mentalitu a realitu 16. a 17. storočia a potom čítať.
Je to však veľmi ťažké, rovnako ako celé čítanie diela zostaveného z autentických archívnych materiálov, ako sú zápisy z vypočúvaní, svedectvá, priznania a listy. Ide o nezvykle intímny pohľad do dejín. Autor sa zároveň zdržuje osobného komentára, aby si čitateľ sám utvoril názor. A žiada sa mi povedať, aby čitateľ nemohol tvrdiť, že mu autor niečo podsúva. Lebo aj takí sú ľudia.
Táto kniha sa však podáva na surovo ako tatarák.

V predhovore Cawthorne vyslovuje jednu z hypotéz, hľadajúcu odpoveď na kolektívnu hystériu takýchto rozmerov - že v Európe sa v tom čase rozšírila obilná sneť, vyvolávajúca okrem iného psychedelické stavy. Je to síce úhľadná teória, ospravedlňujúca davy našich sfanatizovaných predkov, ale ktokoľvek ju vymyslel, hľadal iba barličku, ktorá neobstojí.
Pracovala som na téme najväčšej stredovekej epidémie čierneho moru a podobná davová psychóza vládla aj vtedy, vybíjajúc sa hlavne v židovských pogromoch. A po posledný žiarivý príklad tiež nemusíme ísť ďaleko. Veď len toť pár desaťročí dozadu boli Nemci presvedčení, že Židia sú všivavé pijavice na odstrel a mnoho (nielen) Američanov si myslelo, že černosi púšťajú farbu. V 20. storočí...
Ešte stále kvitne aj vo vyspelých krajinách veľa ukážok zaslepeného fanatizmu i extrémizmu v rôznych podobách, takže ľudstvo sa vo všeobecnosti ťažko môže označiť za osvietené hoci aj dnes. Ku každému racionálne uvažujúcemu človeku nájdete dvoch horlivcov zaslepených celé storočia starými predsudkami. Tak to bolo vždy a evidentne na to netreba žiadnu sneť.
Takže čomu sa vlastne môžeme čudovať?
Nuž, očami skeptika a realistu ničomu.

A predsa je tento Cawthornov sumár neprávostí otrasnou pripomienkou, čoho je človek schopný. Kam až dokáže zájsť, aby s rozkošou zničil a zabil svojho blížneho v Kristu...

Hon na čarodejnice ako taký nemusím podrobne opisovať. Každý z nás má o ňom základné vedomosti, i keď nie každý je ochotný zamyslieť sa konkrétnejšie, zabudnúť na čísla a predstaviť si ho ako reálnu, neustále prítomnú hrozbu pre mnoho generácií Európanov, predovšetkým žien.
Prenasledovanie zúrilo od 15. do 17. storočia, ani potom úplne neskončilo (to by bola dĺĺhá epidémia obilnej sneti, že?).
Ešte predtým, než sa čarodejníctvu začal pripisovať čoraz väčší význam, nikto s ním nemal problém a hlavne nevyvolávalo paniku.
Bylinky, múdre stareny, liečiteľky aj drobné "magické" zásahy či čary privolávajúce dobrú úrodu a pekné počasie - to všetko bolo súčasťou ľudovej kultúry a len zriedka sa objavili obvinenia zo zlého úmyslu, ktoré sa trestali cirkevnými postihmi, napr. exkomunikáciou. Jasné, to bola najhoršia hanba, ale prežili ste ju.
Síce už pár storočí predtým cirkev sliedila po heretikoch a bludároch, ktorí končili nezriedka aj v plameňoch, no tento lov nikdy nedosiahol obludné rozmery neskoršieho honu na bosorky.

Potom možno začali duť južné vetry alebo čo... Nejakí "odborníci" začali písať rozvášnené knihy plné fantázie... Akosi sa to právnicky pomiešalo... Svetské súdy prebrali časť právomocí, takže sa stali potvrdzovateľmi a vykonávateľmi trestov, no prakticky boli v područí cirkvi naďalej (keby cirkvou vybraté bosorky oslobodili, sami by si vykoledovali obvinenie a nevyhnutný výsledok)... Do módy prišlo kacírstvo, malefícium i výrok z Biblie "čarodejnicu nenecháš nažive", dodnes s obľubou citovaný (s novšími vysvetleniami)... dvaja šibnutí nemeckí mnísi vydali (na popud pápeža) Kladivo na čarodejnice, v ktorom za kacírstvo označili aj pochybnosti o existencii malefícia (čiže si vopred zabezpečili imunitu proti zdravému rozumu!)... takisto bolo trestné vyjadrenie sympatie alebo obhajovanie čarodejníc...
...a začal hon.

Neviem kto konkrétne stál na počiatku šialenstva, ktoré si vyžiadalo podľa niektorých zdrojov 30 až 100 tisíc obetí, podľa iných až 300 tisíc, možno viac. Na svoj "príspevok" však môžu byť pyšné cirkevná aj svetská moc rovnakou mierou. Bažili po krvi a po peniazoch.

Ľudí neskutočnými spôsobmi týrali, mrzačili, vešali, škrtili, stínali a zaživa upaľovali. V najhorlivejšom Nemecku sa usporadúvali hromadné autodafé s tuctami upaľovaných (je to len môj dojem, alebo majú Nemci sklony k fanatizmu? aj v období moru boli preborníkmi v likvidácii Židov, atď.). V krutosti prenasledovania bolo prekvapivo na druhom mieste Škótsko, ktoré malo vášnivého naháňača čarodejníc rovno na tróne... a v uhladenej zákernosti systémového prístupu sa nikto nevyrovnal Španielsku. Keď mali "sezónu", boli experti na čarodejnice po celej Európe schopní očistiť ohňom tisíce ľudí, pričom absolútna väčšina obetí boli ženy.

No hej, keď sme pri tých ženách - ako to už v modernej spoločnosti býva, mnohé veci sa prevracajú dovtedy, až ani divá sviňa nevie, kam zmizla skutočnosť - dnes je napríklad veľmi "in" urazene sa ohradzovať, že argumenty o mizogýnstve a podobne vraj vyťahujú feministky, aby mohli napádať mužov a tvrdiť, že v pozadí honu boli sexuálne pohnútky... ale prosím vás!
Stačí sa trochu rozumne zamyslieť, milí páni, a bez ofukovania si priznať, že tu ide o holé fakty. Na tie sa pri slovných prestrelkách rýchlo zabúda.
80% obetí tristoročného honu na čarodejnice boli ženy a príčinou tejto štatistiky nie je náhoda.
Stredoveká cirkev i morálka odjakživa razila poučky o tom, aká je žena hriešna nádoba, náchylná k zvodom diabla i muža, lebo Eva ponúkla zakázané jablko Adamovi a je teda iniciátorkou hriechu.
Postavenie ženy bolo v spoločnosti vždy druhoradé, zaobchádzalo sa s ňou ako s tovarom, nedôveryhodnou emotívnou polo-osobou, neschopnou sa ovládať, zaoberajúcou sa len prízemnými vecami a s mentálnou dispozíciou rovnou možno loveckému psovi... Et cetera, et cetera. A to sa ešte držím súčasnej decentnej rétoriky.
V neposlednom rade všetky tieto predsudky enormne zdôrazňovali a ďalšie "argumenty" vymýšľali práve mnísi píšuci masívne traktáty o hriechoch, o akých sa im asi každú noc snívalo
(napr. z takého Kladiva na čarodejnice by psychiater o jeho autoroch zistil určite fascinujúce veci ;-).
Pokiaľ ide o sexuálne pozadie honu na čarodejnice ako prevažne ženskej záležitosti, vec je trochu zložitejšia. K zovšeobecneniu by sa fundovanejšie vyjadril psychológ (alebo feministky;-), pravdou zostáva, že boli lovcovia čarodejníc, o ktorých... hmm, povedzme špeciálnom záujme o ženské telo a obcovanie s diablom sa vedelo. Keby sme chceli ísť do dôsledkov, už samotné vtedajšie predstavy o ženách obsahovali dosť sexuálnych narážok. Ale to je na inú tému na iných stránkach.
No a tí ostatní inkvizítori aj keď neboli úchylní, každodenné obzeranie nahotiniek im isto neprekážalo...
Nahota bola súčasťou dokonale prešpekulovaného systému ponižovania a pošliapania dôstojnosti hriešnikov do takej miery, až boli mäkkí ako maslo v podpazuší vypaseného mnícha a priznali či vymysleli si príbehy, aké by im aj hororový spisovateľ závidel.
Obvinených z čarodejníctva holili a vyzliekali, aby im na tele hľadali diablove znamienka (čo je hocijaké materinské znamienko a to má naozaj skoro každý) a často ich úplne bez šiat nechávali aj v celách. Niekedy len preto, aby ich zlomili, inokedy v rámci dlhodobého väznenia, pokiaľ nezomreli.

Aj Španielsko milovalo autodafé. Pompéznosť ich sprievodných procesií nemala konkurenciu. Na stredoveké pomery to bola megašou. Povedzme 20 až 80 hriešnikov rozdelených na viac dávok, aby sa obecenstvo malo neustále čím baviť. Kým prví už horeli, noví prichádzali...
V sprievode šli inkviziční pomocníci, potom kňaz s monštranciou pod zlatom zdobeným baldachýnom, pred ktorou musel dav padnúť na kolená... potom ďalší pomocníci, ľahší zločinci, po nich kacíri a čarodejníci určení na upálenie, s dominikánmi po boku. Po nich sa našiel priestor aj pre exhumované telá obvinených in memoriam, určených na kremáciu a pre figuríny tých, ktorí sa zachránili útekom za hranice, aby mohli aspoň symbolicky zhorieť pre vieru... Keby to nebola pravda, bola by to komédia.
Takmer na konci šli inkvizítori, vtedajšie rockové hviezdy obkolesené zástavami a štandardami. Sprievod uzatvárali opäť pomocníci, chránili ho vojaci a nasledoval dav divákov.
Na tvári miesta mali odsúdení pre seba pódium, aby na nich bolo dobre vidieť. Ľudia sa im posmievali a židom podpaľovali brady. Potom nasledovalo čítanie rozsudkov, omša, kázne, prísaha, obradné odovzdanie odsúdených do rúk svetskej moci, ďalšie čítanie rozsudkov, a tak ďalej a tak ďalej... Tipujem, že toto posledné obludné divadlo trvalo aj niekoľko hodín, kým odsúdeným konečne uľavila smrť. Ak poslúchli vytrvalo hudúcich dominikánov a boli ochotní sa kajať, kat ich pred zapálením hranice milosrdne uškrtil...
Táto prax bola pravidlom na celom kontinente (ak napr. výslovné odsúdenie na upálenie zaživa nezrušilo túto výsadu), ale boli zaznamenané prípady, kedy aj takto privilegovaných kat zaškrtil nedbalo a hádzali ich do ohňa ešte živých, len pridusených.

Španielska inkvizícia dodnes symbolizuje krutosť honu na čarodejnice ako takého, pravdou zostáva, že obetí bolo menej a zlatý vek upaľovania trval kratšie ako v Nemecku.
Španielski inkvizítori dokonca pripustili aj justičné omyly, avšak bez ospravedlnenia (oficiálna ľútosť katolíckej cirkvi voči "chybám" z minulosti prišla do módy len nedávno) sa vyjadrili, že upálení tak dostali zvláštnu výhodu. Zomreli predsa pre vieru, dostali sa bez prestupov rovno do neba, a tak sa nemajú na čo sťažovať (náznak osobného názoru autora na s. 133?;-). Čo na tom, že zomrieť vôbec nemuseli?

No a keby sme chceli hovoriť o vynaliezavosti v mučení, ťažko porovnávať, kto bol lepší. Základné metódy boli všeobecne rozšírené, v rámci jednotlivých krajín potom existovali rôzne obmeny.
Ako posúdiť krutosť mučenia? Z hľadiska psychologického? Devastačného? Podľa trvalých následkov alebo percenta obetí, ktoré pri danom type tortúry zomierali?
Keďže všetky mučené osoby boli už vopred odsúdené na smrť, z praktického hľadiska príliš nezáležalo na tom, či mali pred smrťou rozdrvené ruky, polámané nohy, vykĺbené ramená alebo upečené chodidlá...
V určitom momente prestáva byť dôležité, čo vám robia, želáte si len aby to skončilo.
A zodpovedný za krutosť je každý človek, ktorý niečo také druhému vykonal alebo to prikázal vykonať. Nezáleží ani na škatuľkovaní podľa monarchií a národov.

pokračovanie...


Úvahy voľne nadväzujú na knihu:
Nigel Cawthorne: Bosorky a čarodejnice, dejiny prenasledovania (SPN - Mladé letá, 2008)


P.S.:
Kompletný predhovor autora ku knihe si môžete prečítať v tomto súbore, ktorý som našla voľne dostupný na stránke Mladých liet.

Odporúčané čítanie:

Hon na čarodejnice, 2. časť

Moje predchádzajúce články:
Pojednanie o čiernej smrti 1
Pojednanie o čiernej smrti 2
Denník morového roku 1665


Román Václava Kaplického Kladivo na čarodejnice, napísaný podľa skutočných udalostí okolo najslávnejšieho čarodejníckeho monstr-procesu v Čechách. Knihu zoženiete v každej dobrej knižnici.

Originálne Kladivo na čarodejnice Heinricha Kramera a Jakoba Sprengera radšej ani neodporúčam. Je to ťažké a hlavne dosť iritujúce čítanie.

10 komentárov:

  1. Pekne si to napisala, zaujimave zhrnutie toho co sa dialo. A dalsie potvrdenie toho ze ludia su este horsi ako zvery a ze pre nejaku vieru, myslienku, presvedcenie su schopni neuveritelnych krutosti. Dobre je tomu co vie hromadne vymyvat mozgy...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Výborne napísané Anet, pekné zhrnutie (teším sa na ďalšiu časť), dodala by som iba

    "Nezáleží ani na škatuľkovaní podľa monarchií a národov" - a pohlaví. Viem, že ženy toto šialenstvo využívali proti sebe navzájom.

    Obdivujem že si dokázala prečítať tú knihu, vážne. Mne to nerobí dobre. Nedokážem nad tým ani rozmýšľať, lebo mi okamžite šialene stúpa krvný tlak...davové šialenstvo a ľudská hlúposť a krutosť je nekonečná.

    A nepochopiteľná.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. ale čítala som ju veľmi dlho s dlhými pauzami. aj Kladivo som kedysi načala a hneď od začiatku začala poznámkovať... ale ďaleko som sa nedostala. je to ledva čitateľný 500 rokov starý text plný odkazov a citácií svätých a podobne - no a z obsahu musí byť každému človeku - a žene duplom - blivno.
    možno raz :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Myslíš keď budeš mať sebadeštrukčné sklony? :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. možno, keď si začnem myslieť, že som čarodejnica a pôjdem sa udať pánovi farárovi :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Och ake nadherne to boli casy...ehm :) Ja so svojimi nazormi a minulymi konickami by som horel medzi prvymi :)

    Mimochodom, Kladivo na carodejnice malo kedysi tu cest byt na policke medzi takymi knihami ako Umeni stat se magem, pripadne Velka ucebnice carodejnictvi a magie. Dufam, ze povodni autori robili v hrobe vrtulu ;))

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Anet, ale poriadne si ju potom nastuduj, aby si vedela daneho farara pocucit, co ma s tebou urobit :))

    OdpovedaťOdstrániť
  8. neboj, Jennka, pôjdem pripravená ako k lekárovi - s diagnózou ;-)

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Zda sa mi to trosku slabsie ako cierna smrt. Neviem ci je to temou, alebo spracovanim. Zhodnotim neskor. mi

    OdpovedaťOdstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte anonymne a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).