Google+ Riddick's Realm: Bram Stoker: Dracula

21 októbra 2009

Bram Stoker: Dracula

"Existujú záhady, o ktorých my ľudia nič netušíme a každý nový vek ich dokáže rozlúštiť len čiastočne. Verte mi, stojíme práve na pokraji takejto záhady. Ale ešte som neskončil. Smiem odrezať slečne Lucy hlavu?"

(Abraham Van Helsing)

Dracula
Legenda legiend.
Praotec všetkých novodobých upírov.

Poviete si, má vôbec význam písať o tak notoricky známom diele?
Túto knihu už aspoň stotisíckrát recenzovali či opisovali iní. No keď som ju v pôvodnom slovenskom vydaní čítala prvýkrát, nič hodnotnejšie ako trápne slohy o výplni letných prázdnin som nepísala. Ale dnes mám blog a tento román si určite zaslúži, aby som mu zložila hold. Napokon, vytýčil smer kultu, aký v populárnej kultúre nemá obdobu.

Opätovné čítanie Draculu pre mňa bolo hlavne oživením spomienok na detstvo i doplnením znalostí. Staré vydanie som lúskala pred 18-timi rokmi, to však bolo výrazne skrátené, možno aj pre potreby vtedajšieho režimu (hlavné postavy sa príliš často dovolávajú Božej vôle a milosrdenstva), podľa oficiálneho zdôvodnenia však kvôli Stokerovej didaktickosti a "dobovým manieram".
V roku 2003 sa Európa, odnož LCA, podujala vydať originálnu, neskrátenú verziu románu, doplnenú bonusmi v podobe vysvetliviek, poviedky Draculov hosť, pôvodne mienenej ako úvodná kapitola, starej recenzie z roku 1897 a fundovaného doslovu Petra Uličného, ponúkajúceho vhľad do histórie knihy, autora i upírskeho fenoménu. Plánovala som si ju kúpiť, ale nakoniec sa našiel človek, čo mi ju požičal (díky, Lusil!).

Základnú kostru príbehu dnes poznajú aj ľudia, ktorí originál nikdy nečítali.
Gróf Dracula z rumunskej Transylvánie si pozve na svoj hrad mladého zástupcu britskej právnickej firmy, Jonathana Harkera, aby s ním prešiel podrobnosti nákupu londýnskych nehnuteľností. Jonathan rýchlo zisťuje, že s grófom nie je čosi úplne v poriadku a že jeho osudom má byť nikdy sa nevrátiť do rodného Anglicka a k svojej snúbenici Mine Murrayovej.
Jonathan je ponechaný svojmu údelu a gróf cestuje do najrušnejšej metropoly Európy v sprievode podivných okolností. Loď bez posádky sa doplaví k anglickým brehom, kde Dracula vzápätí nachádza svoju prvú sladkú obeť, náhodou (nepriamo) spriaznenú s Jonathanom.
Lucy Westenrová je blízkou priateľkou jeho Miny a spolu trávia dovolenku vo Whitby. Žiarivá kráska, o ktorej city sa uchádzajú hneď traja muži zároveň, začne trpieť námesačníctvom, stratami krvi a malátnosťou, ktoré správne identifikuje až privolaný odborník, doktor Van Helsing z Holandska.
Kvôli svojej paranormálnej diagnóze však nikomu nič nevysvetlí až do chvíle, keď je Lucy nemŕtvou upírkou strašiacou na cintoríne, vysávajúcou malé deti a je potrebné jej vraziť kôl do srdca a odrezať hlavu…
Túto čestnú úlohu zverí Van Helsing do rúk troch milujúcich mladíkov. Doktor je vcelku dosť tajnostkársky patrón a len postupne a v náznakoch odhaľuje svoje závery Johnovi Sewardovi, bývalému obľúbenému žiakovi, momentálne jednému z (dvoch neúspešných) Luciných dvoričov a tiež riaditeľovi psychiatrickej liečebne, zhodou okolností susediacej s novým Draculovým bydliskom.
Veľmi, veľmi dlho si nikto nespojí maniakálne správanie pacienta Renfielda s prítomnosťou grófa Draculu. (V slávnom Coppolovom filmovom spracovaní je pre lepšie pochopenie Renfield odhalený ako predchodca J. Harkera pri návšteve "hradu v Karpatoch", avšak nevšimla som si, že by táto okolnosť figurovala v románe.)
Lucy je úspešne zlikvidovaná a Van Helsing s pomocou priateľov spriada plán, ako zniesť zo sveta hlavného upíra Draculu, "pacienta číslo nula". Ten im však medzitým načne a "zasvätí" Minu, teraz už pani Harkerovú, ktorej sa doslova zázrakom vrátil milovaný Jonathan a spolu prebývajú u priateľa Sewarda v ústave, na dohľad od Draculovho brlohu.
Prefíkaný plán na dolapenie a zničenie grófa sa zdarí až potiaľ, kým im v poslednom momente neubzikne a namieri si to rovno domov, do Rumunska...
Kompánii upírobijcov nezostáva nič iné, len ho s pomocou Božou bez váhania prenasledovať a vziať so sebou aj Minu, ktorá je pod mentálnym vplyvom nového pána v čoraz horšom stave a hrozí, že onedlho skončí ako jej nebohá kamarátka Lucy.
V epickom vyvrcholení uprostred Karpát je Dracula nakoniec porazený a definitívne zomiera so zábleskom úľavy na tvári.

A presne tak, ako som záver odbila jednou vetou ja, tak Bram Stoker po 420-tich stranách kecania vybavil Draculove zabitie i rozpadnutie na prach v piatich riadkoch.

Inak je neskutočne uvravený hlavne pokiaľ ide o siahodlhé preslovy, vyjadrenia, opisy a diskusie. Kniha je celá zostavená z denníkových zápiskov hlavných postáv, ktoré nešetria detailami, až v takej miere, že keby šlo o reálnych ľudí, každý z nich by mohol napísať vlastný román.
Spomienkam na veci prežité kraľujú presne reprodukované kvetnaté dialógy. Niekde som zachytila poznámku, že autor bol povolaním reportér a "od prirodzenia" nemohol inak :-) No veď ono to v zásade čítaniu neprekáža, aj keď je fakt, že dnes by už s takouto rozťahanou knižkou Stoker asi nepochodil.
Dracula je proste gotická klasika z čias, kedy muži vzletnými slovami a chrabrými činmi dokazovali ženám svoju nehynúcu oddanosť, úprimnými vyznaniami oslavovali pevné puto medzi mužmi a upír nebol ešte symbolom sexu, ale smrteľnej hrôzy a odpornosti. Aj s toleranciou k sto rokov starému textu ma striedavo ubíjalo prežúvanie dlhočizných galantných plkov, ktorými si gentlemani znova a znova dokazovali nekonečnú vernosť, úctu i priateľstvo a striedavo ma prekvapoval autorov potenciál budovania napätia v akčných sekvenciách.

Veľmi šikovnou spisovateľovou fintou je aj súvislosť medzi hlavnými postavami. Že v podstate vplyvom náhody gróf Dracula po precestovaní polovice kontinentu začne ako prvú cickať istú Lucy, ktorej najlepšia priateľka je snúbenicou Jonathana Harkera a ktorej ctiteľ pozná odborníka na upírov (aj keď o tom ešte nevie) a ešte k tomu je grófovým susedom už v úplne inom meste... Je to veľmi užitočný postup, zamedzuje preľudneniu románu postavami, kľúčový dej i poznatky zostávajú v partii - i keď to trochu pripomína hollywoodsky film… Bram Stoker vo svojej dobe možno ani netušil, aká raz bude jeho metóda populárna.

Pokrokový bol autor aj v ďalšom ohľade - vypichol vo svojom diele vtedajšie "moderné" technológie - Jonathan a Mina ovládajú stenografiu, ktorou si často píšu svoje denníky aj listy. Doktor Seward pre zmenu používa fonograf, alias pradeda dnešného diktafónu, čo musela byť koncom 19. storočia senzácia, vzhľadom na to, ako ho predstavoval Mine Harkerovej.
Aj keď fonograf mal vtedy už 20 rokov, bol prekonaný gramofónom a počiatky stenografie siahajú do staroveku, v Stokerových časoch zažila renesanciu a myslím, že tieto prvky na čitateľov pôsobili podobne ako keď súčasný autor zakomponuje do diela superpočítače alebo hybridné autá - Bram chcel byť proste "in", na pulze doby.

Pokiaľ ide o hlavné postavy, tie sú skrz-naskrz čiernobiele a žijú čiernobiele životy. Klaďasi sú čistí ako ľalie a dobrosrdeční ako deduško Večerníček, v súkromí sú úspešní, bohatí a (pokiaľ im niekto nepremieňa blízkych na upírov) aj spokojní. Verní, lojálni, milujúci, veriaci v dobrotivého Boha, spravodlivosť a boj proti zlu.
Hlavný záporák je naopak od podstaty krutý ne-človek, stelesnenie diabla. I keď mu Stoker v náznakoch neupiera isté črty, ktoré z neho robia skôr Satanovu obeť, než Satana samotného. Napríklad moment smrti, keď sa u každého upíra zjaví na tvári záblesk vykúpenia… Ale sú to zanedbateľné drobnosti, ktoré dokázali nasledujúcich sto rokov skvele dojiť mnohé ďalšie adaptácie na draculovský mýtus. U Brama Stokera je gróf Dracula v prvom rade krvilačný a nepríjemný ujo.

Napriek typickej naivnej nevinnosti svojich vznešených kladných hrdinov, títo občas prenášajú veľmi triezve a realistické názory i myšlienky. Napríklad, keď si Van Helsing pri ničení Draculových debien spomenie, že nechal Minu vonku chránenú pred upírmi, ale bezbrannú voči vlkom. Jednoducho si povie, že má určité priority, panika by nemala zmysel, "a pokiaľ ide o vlkov, dej sa vôľa Božia!"
Toto je realistický prístup, ktorý v súčasnej próze a popkultúre obávam sa, je skôr výnimočný. V súčasnom hrdinskom kulte kladné postavy majú morálnu povinnosť zachraňovať všetko a všetkých, aj (hlavne!) za cenu obetovania seba či pôvodných cieľov (tým môže byť napr. záchrana ľudstva, pred ktorou hrdina uprednostní záchranu svojej milovanej - a ľudstvo si nechá na potom. Samozrejme, že nakoniec zachráni všetkých - milú aj svet. Ale čo keby záchranou svojej lásky prešvihol šancu spasiť to ostatné? To by ste ho už za takého frajera nepokladali, však?! Takže to, čo momentálne vládne (super)hrdinovským príbehom, je vlastne hyper-naivita :-).

Na našom území sa stal Stokerov Dracula povestným ešte z jedného dôvodu. Snáď žiadnemu cudziemu národu opisovanému v knihe nevenuje toľkú pozornosť ako Slovákom. Že transylvánske Karpaty koncom 19. storočia asi neboli hlavným bydliskom našich predkov, je teraz vedľajšie. Zdá sa, že Stoker dobre vedel, o kom hovorí, aj keď geografia ho netrápila. Vzhľadovo opísal mocných jánošíkov navlečených do detvianskych krojov, ale charakter stručne zhrnul výrazom "neškodní a nepriebojní". To sme na tom horšie ako Zem v Stopárovom sprievodcovi Galaxiou. Okrem toho sme pomáhali grófovi Draculovi s jeho "spacími" debnami a zohrali teda podobnú negatívnu rolu ako druhý terč Stokerových exotických vložiek - Cigáni.

Napriek stovkám (či skôr tisíckam?) knižných, filmových, divadelných aj muzikálových variácií na upírsku či draculovskú tématiku zostáva (aj podľa slov P. Uličného) jednou z najvernejších adaptácií filmové spracovanie Francisa Forda Coppolu z roku 1992, obohatené len o motívy erotiky a nesmrteľnej lásky prekonávajúcej storočia (s výdatnou pomocou charizmy Garyho Oldmana:-). Ktoré, povedzme si na rovinu, neboli modernému poňatiu Draculu, chcej-nechcej deformovanému desaťročiami všemožných interpretácií, vôbec na škodu. Aj keď pravoverní stokeristi takýmito šťavičkami opovrhujú.

S Draculom mám však ešte jeden osobný zážitok. Prvý raz som legendárnu upírčinu čítala v septembri 1991, keď som mala 12 rokov, čím som predstihla spolužiakov (mať staršiu sestru má svoje výhody:-), ale o to tu teraz nejde. Urobila som ešte inú dovtedy neslýchanú vec.
Vybrala som si ukážku z knihy na triedne kolo Hviezdoslavovho Kubína. Necelý rok predtým, čo Coppola pustil do sveta svoj slávny film. Z recesie a možno trochu z trucu, že tú šaškáreň musíme absolvovať rok čo rok.
Komu HK nič nehovorí, šlo o povinnú recitačnú súťaž, ktorej sa musel zúčastniť každý žiak základnej školy. Bez pardónu. Raz za rok vybrať básničku alebo prózu, predniesť pred celou triedou - tí najhorší zažili chvíľku hanby a tí najlepší postupovali ďalej. Po hromade ďalších kôl to končilo nejakým celoslovenským finále, čo bola veľká paráda. Tú som samozrejme nikdy nevidela. Na umelecký prednes som nikdy nemala talent ani žalúdok...
Pravoverný básnický prednes dodnes považujem za teatrálne pozérstvo, preto som si vybrala prózu. A just toho Draculu :-)

Voľba padla na scénu, ktorá sa dala jasne ohraničiť a nebola samovražedne dlhá. Jonathan Harker a "príhoda s holením". Diela znalí už vedia o čom hovorím. Úvod románu, Jonathan sa holí na hrade, príde Dracula, v zrkadielku ho nevidieť, Jonathan sa zľakne a poreže, Dracula slintá, narazí na Harkerov krížik, vycúva, zrkadielko na holenie nemilosrdne vyhodí von oknom a prednesie zopár hmlistých varovných viet. Hotovo. Asi strana a pol.
Ako som to odrapkala a či som urobila zopár chýb, nie je dôležité. Pointa je v tom, že onedlho som mala pocit, že si túto epizódku pamätám už iba ja. Z omylu ma vyviedla obrovská náhoda, keď nám v škole niekto pustil ukážky z nového Coppolovho Draculu. Nepýtajte sa ma ako, prečo a ktorý učiteľ to bol. Viem len, že sme sa asi štyridsiati nahrnuli do jednej veľkej triedy a nadšene pozerali. Prišlo aj na holiacu scénu a odrazu prebehlo triedou vzrušené pošuškávanie "to je tá časť, čo mala Aneta na Hviezdoslavovom Kubíne". Vau! Prvý raz v živote som bola cool... Teraz už som zvyknutá byť cool, ale to vám nemusím hovoriť ;-)

Bram Stoker: Dracula
(vyd. Európa, 2003)

Súvisiace:

30 komentárov:

  1. Nie je to už trápne, keď stále píšem, aké je to úžasné? Neviem. No ale, zasa raz skvelá recenzia Riddick, osobitá, originálna.

    Neviem či si pamätáš, ale tú diskusiu o preklade a povolaní Brama Stokera som na FOL načala ja, lebo pán Kot, ktorý prekladal Draculu a ktorý ho tak výrazne skrátil, bol môj učiteľ na prekladateľstve :) vtedy sa do mňa pustili, v tom zmysle, aké to bolo nesprávne a nelegálne rozhodnutie.

    A áno, Bram Stoker bol novinár, a tento jeho štýl sa myslím výrazne preniesol aj do knihy :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. A tá debata by sa dala niekde aj nájsť, resp. čo je to FOL?

      Odstrániť
  2. hehe, áno, už to je trápne, hlavne pre ľudí zvonka, ktorí si myslia, že nie ja som taká úžasná, ale ty mi nekriticky fandíš ;-) namyslene si hovorím, že oboje je spolovice pravda.
    ale kľudne lichoť ďalej, mňa to teší ;-)

    niečo sa mi marí, ale teraz tú diskusiu neviem nájsť. nevieš náhodou linku?

    OdpovedaťOdstrániť
  3. jennka jasne ze je to trapne a vsimaj ake sebavedomie jej z toho narastlo. podme jej odteraz pisat ze sa to neda citat a ze by si mala najst inu zabavku :)))))))

    a anet kurna toto mi nerob, ja nestiham tak rychlo citat ako mi ty robis chut na knizky, este som len ten neoaddix zacal a ty uz takto draculu prezentujes. to je nefer :))

    a trosku OT: je jedno kolkokrat sa o niecom pisalo pokial mas ty co povedat a je to zaujimave. a teraz budem trapny spolu s jennkou - tvoje texty su asi vzdy (asi preto lebo som skleroticky a nepamatam si vsetky :D) uplne ine a dobre sa citaju. a navyse existuju ludia co citaju recenzie len v pevnosti a preto su tie tvoje prinosom :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Geronimo, chúťky??? :-O Chceš povedať, že si Draculu ešte nečítal? Ty, vášnivý gotik?!
    No neke!
    Tak šup-šup vyplňovať medzery :-D

    Mnoo, ak sú ľudia, čo čítajú recenzie iba v Pevnosti, mala by som si tam dať reklamu, aby sem občas zablúdil aj niekto iný ...ako vy dvaja ;-)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. no tak mna naopak tato (vyborna) recenzia uistila, ze to nemam citat :). uz som spominala (ale tusim to bol sukromny rozhovor s anet) zbierku upirskych poviedok "rej upiru", v ktorej stokerov "draculov host" bola podla mojej skromnej mienky s prehladom najslabsia poviedka zo vsetkych. takze vidim, ze ked som videla coppolov film (skvelyyyyy podla mna), naozaj som necitanim knihy o nic neprisla.

    OdpovedaťOdstrániť
  6. draculu som citala prvykrat ako 9 rocna, to povestne vydanie s fotkami, tri noci som potom nespala, len striehla na kazde suchnutie. no a neskor uz ziadne dalsie citanie draculu nemalo pre mna to caro.
    santal

    OdpovedaťOdstrániť
  7. hehe-hééj, santal, nie si sama! ja som ho ešte pár rokov pred čítaním - to isté vydanie - uchmatla sestre spod matraca a mala som z tých fotiek poriadnu nočnú moru!! prepotila som flanelové pyžamo :-D
    a bolo by super, keby sestrička prišla spomenúť jej vlastný zážitok, tiež tam niečo bolo, ale nechcem dezinterpretovať :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  8. hanbim sa ale necital, za mladi som sa k nemu nedostal a to nove vydanie mam sice v policke ale jednoducho nebolo kedy. strasne pomaly citam :(

    nooooo tymi co citaju iba v pevnosti som myslel seba, ale reklama urcite nezaskodi, je to dobry napad :D

    OdpovedaťOdstrániť
  9. No dobre. Tak ste ma vyburcovali. Ja som mala taku tmavomodru latku, ktorou som tie obrazky zakryvala. Ale prdlajz do pomohlo. Potom som po nociach po byte nie chodila, ale behala. Z mne neznameho dovodu ostala bezpecna len moja izba. Na zachode som sedavala po tme a so zdvihnutymi nohami. Upirske filmy zasadne nesledujem /jedina vynimka bola Coppolova/ a aj v dospelosti som behala bytom az kym som nezavrela dvere do svojej izby. Dnes mam chvalabohu vlastny cely byt a deti, co takouto fobiou netrpia :) Mozno som vadna a mozno som len mala s citanim par rokov pockat :) mi

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Len pri tej upírofóbii stále neviem pochopiť, prečo si si na tom záchode nezažala... :-D

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Ani ja? Vzdy som si predstavovala, ze musim mat hore nohy, alebo dole su zaby...to chapem...keby pavuky, tak by som bola dnes..no..asi vy...ata z podoby :) ALe ked boli deti male aj ja som musela chodit po tme do kuchyne, bola som vzdy sama modrina :) A u seba doma to nemam...divne, ze?mi

    OdpovedaťOdstrániť
  12. Ani ja - bez otazniku :D

    OdpovedaťOdstrániť
  13. Draculu som prvý raz čítal tiež v dvanástich, povestný Kotov preklad - vôbec si nemyslím, že by knihe nejako uškodil.
    Najviac na mňa zapôsobila kapitánov denník, kde opisoval tú hrôzostrašnú cestu na lodi. Z akýchsi neznámych príčin som to čítal pri cintorínskom múre a užíval si zimomriavky. :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  14. hej, kapitánov denník bol skvelý, ale čítať ho pri cintorínskom múre... tým sa málokto môže pochváliť :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  15. Dracula na Hviezdoslavovom Kubíne? Máš u mňa desať bodov za rebelantstvo, Riddick. Ja som sa skúšal vyhnúť postupu do vyšších kôl básničkou Ako Jožko pletko zasadiť chcel všetko (pointa bol safaládovník - strom rodiaci safaládky, ktorého osud spečatil hladný psík) :o).
    Inak mne sa tak trochu splnil sen, keď som si zaprekladal pokračovanie: Dracula - knieža nemŕtvych (vychádza koncom októbra). Napísal ho Stokerov pra-pra-synovec a Ian Holt. Je to celkom zaujímavá špekulácia o tom, čo sa stalo 25 rokov po TOM. Jedným z hrdinov je aj Bram :o).
    Mischo

    OdpovedaťOdstrániť
  16. Mischo, díky za príspevok aj za tých 10 bodov ;-) Sledujeme (aspoň poniektorí;-) tvoje prekladateľské úspechy, hlasno drukujeme a ticho závidíme :-) Ukážku v poslednej Fantázii som už načala, zatiaľ neprečítala, ale neobídem ju. Len jazyk sa mi pri nahliadnutí zdal akýsi nestokerovský, príliš súčasný aj keď je jasné, že dnes treba písať moderne.

    OdpovedaťOdstrániť
  17. Písať o takomto kultovom diele zmysel samozrejme má, o to viac, že čitateľ je vystríhaný pred úbohým SK prekladom, ktorý nie je prekladom, ale masakrou. Dodnes nemôžem uveriť slovám vydavateľa (alebo prekladateľa, už neviem), ktorý úplne na rovinu hovoril o tom, z akého logického dôvodu bol Stokerov román u nás cenzurovaný (padli tam myslím vety ako „neúnosné pateticky rozťahané pasáže, ktoré čitateľa určite nezaujímajú a tak sme ich vyhodili“). Vďaka tomuto článku si slovenský čitateľ, pevne verím, nájde cestu len k „normálnemu“ prekladu a tomu zmasakrovanému/úbohému sa zďaleka vyhne. Ja som to kedysi neurobil, začítal som sa do vykastrovanej verzie a tento kultový román dodnes nenávidím (na rozdiel od Shelleyovej precíteného Frankensteina). Ivan Kučera

    OdpovedaťOdstrániť
  18. Anet, linku neviem, ale skúsim to nájsť.

    Ja som s Kotovým prekladom takisto nemala problém. Kniha sa mi páčila a páči sa mi doteraz, aj keď som ju čítala asi pred desiatimi rokmi.

    No súhlasím - takéto zasahovanie do diela je nielen neprofesionálne, ale aj nelegálne...

    Avšak, kto vie, či by to v tej dobe chytilo toľko ľudí v pôvodnej verzi.

    OdpovedaťOdstrániť
  19. Ivan, ak správne chápem, hneváš sa na ten pôvodný (Kotov) preklad a uznávaš túto "necenzurovanú" verziu...
    Za seba môžem povedať iba toľko, že mne sa vtedy dávno páčila aj tá "kastrovaná" :-)
    Dokonca ani neviem, či o tejto novej dokážem povedať, že sa mi páčila... Je to zvláštne. Na jednej strane sa mi musela páčiť, keďže som ju prečítala (500 strán nedám len zo zotrvačnosti a knihy, ktoré ma nebavia, proste nečítam), ale zároveň moje city k nej nie sú až také horúce. V detstve som ju hltala, teraz to bola rutina. Určite má tento triezvy dojem na svedomí aj zastaraná štylistika, nevyrovnaná gradácia a znalosť románu. Plus to, že som si ju dala ako povinnú jazdu. Pravda je taká, že keď človek presne vie, čo sa bude diať, číta sa kniha inak :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  20. Vlastne som za idiota, lebo „necenzurovanú“ verziu som nečítal. Len sa mi dostala na 10 minút do ruky a bola snáď o polovicu väčšia, ako „cenzurovaný originál“. Takže nemôžem porovnávať ani hovoriť, čo uznávam a na čo sa hnevám alebo nehnevám. Skôr obecne neuznávam zasahovanie do diela. Ale to asi väčšina z nás. Chcem veriť, že „necenzurovaná“ verzia je lepšia, lebo ak je rovnako zlá (hovorím svoj názor), tak s pánom Bohom... Ale Stokera každopádne uznávam „aspoň za „zásluhy“. Patril medzi (pred ním, ak sa nemýlim, niečo vymyslel jeden zo spoločnosti Shelleyová, Byron a spol., keď sa pri Ženevskom jazere v daždivú noc dohodli, že každý z nich vymyslí nejaký príbeh. Shelleyová vymyslel Frankensteina a upírsky horor myslím Byronov osobný lekár... alebo kto...?) autorov, ktorí postavili pilier upírskych hororov a hororová literatúra/kinematografia si z nich dodnes berie príklad. „Cenzurovaná verzia“ mi dnes pripadá rovnako zastaraná, ako (a teraz asi zasa niekoho naštvem) Kingova Carrie alebo Defoeov Robinson Crusoe a Moll Flandersová. Ivan kučera

    OdpovedaťOdstrániť
  21. Určite nenaštveš :-) Moll Flandersovú som nikdy nečítala a Carrie som kedysi dávno zhltla jedným dychom, ale keď sa povie Robinson Crusoe, viem, kam mieriš... Ako decko som sa doňho pustila a skoro zomrela nudou :-D Ja tomu hovorím, že knihy staré do 100 rokov sa čítať dajú v závislosti od štýlu, staré do 200 rokov sa pri vysokej tolerancii dajú pretrpieť (a zachytiť v tom mori hlušiny príbeh), ale čím ďalej človek ide, tým je to horšie. Jednoducho sa mení kultúra aj ľudstvo, dnes píšeme, čítame aj komunikujeme inak - a odráža sa to jednak na súčasnej tvorbe a jednak na čitateľnosti tvorby starej :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  22. no nahodou taka valaska skola mravu stodola............

    OdpovedaťOdstrániť
  23. To už sa púšťame do inej témy a ja som dnes chcel urážať len Stokera. Musím si ale zastať napríklad Dumasa. Toto leto som čítal prvé dva zväzky jeho „Grófa Monte Crista“ (tretí má dodnes nejaký bastard požičaný) a bolo to úchvatné. Ivan Kučera

    OdpovedaťOdstrániť
  24. Veru, veru, Dumas mi vydržal celú pubertu :-) Prehrýzla som sa dokonca aj Josephom Balsamom a to asi veľa ľudí dobrovoľne neurobí :-D

    A samozrejme som zovšeobecňovala, ale česť výnimkám.

    OdpovedaťOdstrániť
  25. Ivan, o zasahovaní do diela, sa myslím zhodneme všetci, že nesúhlasíme. (to bola príšerná stavba vety, OMG) Nemá sa to robiť, je to zlé, vykrádanie autora, rana do soláru jeho diela. Bohužiaľ stalo sa (ja sama som počula tie verzie že to bolo kvôli nestráviteľnosti a rozťahanosti), a ja osobne som o tom pri čítaní vôbec netušila a kniha sa mi neskutočne páčila.

    Minule som anet hovorila ako som prelúskala Chrám Matky Božej v Paríži :)) a tiež si ho kedykoľvek zastanem - bolo to úžasné dielo. Škoda len tých 10 stranových opisov kachličiek :)

    OdpovedaťOdstrániť
  26. Tiež som Draculu čítala cca 12-13 ročná. Pred niekoľkými rokmi som si kúpila toto nekrátené vydanie, ktoré je rozhodne lepšie. Lenže čítať nekráteného Stokera je občas fakticky unavujúce.

    OdpovedaťOdstrániť
  27. tak ja sa musim nekrateneho Drakulu zastat, ked si odmyslime pridanu poviedku, ktora je naozaj slabsia a asi preto ju nezaradil na zaciatok, plus bonusy tak je vynechanych velmi malo veci... teda aspon oproti neobrazkovej verzii co som si tak 5x pozicala z kniznice, ked som mala pozicanu tuto full verziu tak som bola sklamana pretoze rozdiel bol iba zopar stran co sa tyka pribehu
    moja kniznicova okresana verzia bola ale na velmi tenkom papieri a o dost mensim pismom ako full verzia co sa teraz predava

    Anorwen > zabudni na Drakulovho hosta, ten je fakt slaby a ciastocne mam pocit ze ani moc tam nepasuje

    a Defoe by sa mal smazit v pekle, ta jeho Moll zazila tolko veci ze ak nakonci nemala 120 rokov tak aspon 100, mam pocit ze na konci 18 storocia nepoznali > menej je niekedy viac... mam pocit ze Swift v Gulliverovych cestach paroduje hlavne neho...
    naproti tomu Dumas je zazrak...

    OdpovedaťOdstrániť
  28. Nenwen, od Defoa odporúčam Denník morového roku ;-) Ak sa ti ho nechce čítať, tu sa dozvieš to najdôležitejšie:
    http://riddicksrealm.blogspot.com/2010/04/dennik-moroveho-roku-1665.html

    OdpovedaťOdstrániť
  29. dik, asi si precitam skor tu recenziu, Defoea naozaj nemusim, i ked mu assi v porovnani s Meyerovou odpustim...

    OdpovedaťOdstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte anonymne a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).